Blog

Pod jeho vedením sa firma preorientovala z malých komunálnych čistiarní až na čistiarne odpadových vôd pre priemyselné podniky, ktoré dnes vo veľkom robia napríklad v Rusku. Ako sa za obdobie jeho pôsobenia zmenila oblasť čistenia odpadových vôd a aké výzvy ju čakajú v budúcnosti? Aj o týchto témach sme sa rozprávali v rozhovore.

Spoločnosť Hydrotech existuje na Slovensku od roku 1991. Ako sa u nás odvtedy vyvinula oblasť čistenia odpadových vôd?
Česko-Slovensko bolo v začiatkoch pôsobenia Hydrotechu krajinou, ktorá mala pomerne vyspelý systém čistenia odpadových vôd, či už to boli komunálne, takzvané splaškové, alebo priemyselné odpadové vody. Mala takisto tomu zodpovedajúce vzdelávanie študentov a budúcich profesionálov. Napriek tomu však štátne štátne a ekologické priority neboli vždy v čistení odpadových vôd. To znamená, že veľa problémov, najmä na menších čistiarňach a menších sídliskách a obciach, boli zanedbané, lebo na to jednoducho obce nemali prostriedky.

Veľký boom stavania čistiarní bol najmä v 60. až 70. rokoch v socializme. Čo sa týka roku 1991, možnosti výstavby čistiarní sa podstatným spôsobom zlepšili. Štát venoval značné peniaze na dotácie pre čistiarne odpadových vôd rôznej veľkosti, od malých až po tie veľké. Veľká väčšina čistiarní bola preto zrealizovaná práve od roku 90.

Taká čistiareň je pritom pomerne náročné dielo, ktoré si vyžaduje veľké investície. Samotná čistiareň obvykle z celkovej investície tvorí 40 % a tých zvyšných 60 % stojí vybudovanie kanalizácie – teda v prípade, že kanalizácia vybudovaná nie je. Keby si obce mali tieto financie vyhradiť sami zo svojich vtedajších (ale aj terajších) rozpočtov, tak by sa k tomu len veľmi ťažko dostávali. Takže musel pomáhať štát.

Ako je to v súčasnosti?
V súčasnosti je Slovensko členom Európskej únie a muselo sa zaviazať, že túto problematiku bude riešiť. Tuším do roku 2010 mali byť hotové všetky čistiarne, ktoré sú väčšie než 5000 obyvateľov, a potom do roku 2015 také, ktoré sú väčšie než 2000 obyvateľov. Na to boli vytvorené fondy, ktoré mali byť na tieto výstavby čistiarní použité. A tak sa aj dialo, ale nie všetko sa stihlo, pretože tých prostriedkov nebolo dostatok a väčšinou, ak si dobre spomínam, musela byť nejaká časť z danej investície hradená z obecného rozpočtu. Bolo to síce len 5 alebo 10 %, ale aj to bolo pre obce veľa.

Druhý problém spočíval v tom, že vzniklo pomerne veľa firiem, ktoré si mysleli, že vedia robiť čistiarne odpadových vôd, pretože videli, aké obrovské peniaze tam tečú. Mnohé politické strany pritom financovali svoje aktivity z nejakých percent z týchto dotácií, čiže výstavbu čistiarní a kanalizácií pre mestá a obce začal sprevádzať istý spôsob korupcie. Hydrotech, ktorý začal s týmito malými čistiarňami, videl, že to nie je schodná cesta, pretože tam je nielen obrovská konkurencia, ale aj obrovská korupcia. A mne bolo proti srsti počítať v rozpočte na čistiareň tiež s 20, 30 alebo viac percentami, ktoré bolo potrebné previesť na nejaký účet alebo doniesť v kufríku.

Aké boli teda vaše ďalšie kroky?
Tieto malé čistiarne sme postupne opúšťali a približne pred 10 alebo 15 rokmi sme sa začali venovať viac-menej výhradne čistiarňam priemyselných odpadových vôd. Ja som sa tomu venoval už dávno v minulosti, takže som sa k tomu nejakým spôsobom vrátil a Hydrotech v tomto pokračoval. Teraz sme zameraní z 95 % na priemysel.

Čistiareň odpadových vôd pre pivovar Heineken v Hurbanove intenzifikovaná a rozšírená firmou Hydrotech.

Spomenuli ste, že čistiarne odpadových vôd sa začali vo veľkom stavať v 60. až 70. rokoch. Ak boom prišiel len v tomto období, ako u nás vyzerala oblasť čistenia odpadových vôd dovtedy?
Neboli čistiarne. Respektíve ich bolo veľmi málo. Teraz sa však situácia zmenila, pretože dnes už nedostanete stavebné povolenie na výstavbu domu, sídliska alebo niečoho podobného, pokiaľ stavba nemá zabezpečené pripojenie na mestskú kanalizáciu alebo nemá svoju čistiareň. Predtým sa však stavali najskôr byty, až potom čistiareň. História čistiarenstva však nie je moja sféra. Síce ma zaujíma, pretože som sa s tým stretal, ale nepoznám konkrétne údaje a roky.

Určite však viete porovnať technologický progres.
Čistiareň sa skladá z nejakých strojov, zariadení, elektrickej inštalácie, potrubí a nádrží – betónových alebo oceľových. To všetko sa nejakým spôsobom dáva dohromady a malo by to fungovať. Každá čistiareň má pritom nejaký technologický návrh, ktorý hovorí o tom, ako má daná technológia bežať, či tam má byť miešanie, či tam má byť prečerpávanie, či tam má byť vyrovnávanie a tak ďalej. To všetko sa riešilo za socializmu dosť komplikovane, pretože výrobné kapacity na čerpadlá, miešadlá či dúchadlá boli obmedzené alebo ich kvalita bola slabá. Nebola to jednoducho štátna priorita.

Po prevrate v 89. sa situácia začala meniť. Postupne neboli žiadne obmedzenia a mohli sme použiť akékoľvek zariadenie zo zahraničia, ktoré malo v tom čase lepšiu kvalitu. Možnosť používať stroje a zariadenia z dovozu bola teda veľkým prínosom. To malo, samozrejme, vplyv na technológiu. Technológovia, ktorí navrhujú spôsob čistenia, si mohli dovoľovať iné veci, než si mohli dovoľovať predtým.

Nakoľko dnes dokážu čistiarne odpadových vôd vyčistiť odpadové vody? Aká je kvalita a následné využitie vyčistených odpadových vôd?
Každá čistiareň odpadových vôd má nejaké predpisy. Má teda dané, koľko vyčistenej vody môže vypúšťať, akú má mať kvalitu a čo sa s ňou bude diať.

U nás sa vyčistená voda bežne vypúšťa do takzvaného recipientu, väčšinou do rieky. Existujú pritom zákonné predpisy, ktoré stanovujú jej parametre a plnenie týchto parametrov sa kontroluje. Berú sa vzorky vyčistenej odpadovej vody, robia sa analýzy a porovnávajú sa. Keď je analýza lepšia, než je povolené, tak je to v poriadku, keď je horšia, tak môžu prísť upozornenia, pokuty a môžu dokonca zastaviť prevádzku.

Za takmer 40 rokov existencie zrealizovala spoločnosť Hydrotech viac ako 700 čistiarní odpadových vôd v 19 krajinách sveta.

Internetom kolovala štúdia, ktorá hovorila o tom, že vyčistené odpadové vody vypúšťané do riek obsahovali isté chemické látky či hormóny z antikoncepčných tabletiek. Je pravda, že čistiarne odpadových vôd nečistia vody od spomínaných látok?
Áno. V princípe možno povedať, že vodu, akokoľvek znečistenú, je možné vyčistiť na ľubovoľný stupeň kvality, ktorú môže ktokoľvek požadovať. Technicky je to možné, otázkou však je, či je to ekonomické.

Keď si predstavíte, že čistiareň v Bratislave čistí dva, tri, štyri kubické metre odpadových vôd za sekundu, pričom jeden meter kubický za sekundu je tisíc litrov za sekundu, je to dosť. To je 86 miliónov litrov za deň, čo sú zaujímavé čísla. Odstraňovanie znečistenia sa pritom skladá z niekoľkých častí. Najskôr je základné čistenie, pri ktorom sa pevné látky precedia, potom voda ide na biologické čistenie a potom sa vypustí do rieky. To biologické čistenie odstráni 99 % znečistenia a čiastočne aj hormóny a enzýmy a iné spomínané látky, ktoré sa vo vode vyskytujú vo veľmi, veľmi nízkych koncentráciách.

No pretože je dnes výborne vyvinutá analytika, tak vo vode vedia nájsť aj jednu miliardtinu alebo jednu milióntinu týchto látok. Lenže systém odstraňovania znečistenia nie je zameraný na odstraňovanie tohto znečistenia. Je zameraný primárne na odstraňovanie veľkých kilogramov znečistenia. Preto spomínané znečistenie čiastočne aj prechádza. Keby sa to malo odstraňovať úplne, proces čistenia by sa predražil aj o niekoľko desiatok percent.

Do akej miery sú dôležité čísla a do akej miery ekológia? Sú vaši zákazníci ochotní urobiť aj extra krok – teda nielen to, čo musia, ale aj to, čo je lepšie pre prírodu?
Ani nie. Každý, keď hovoríme o priemyselných podnikoch, je rád, že sa mu podarí vodu vyčistiť na tú úroveň, ktorú má predpísanú. Samozrejme, sú firmy, ktoré čistia lepšie alebo viac, ale ten rozdiel medzi predpísaným čistením a tým lepším nesmie byť nejaký významný. Keď niekomu predpíšu istý parameter, napríklad, aby odstránil organické látky z 95 %, čo je pomerne ľahké, tak to urobí. A pri dobrej prevádzke čistiarne to môže urobiť z 97 alebo z 98 %. Ale keď mu povedia, aby odstránil aj hormóny, aj zvyšky antikoncepcie či drog, to čistenie by mohlo stáť dvakrát toľko. Prečo by to robil?

Štát takisto nemôže predpísať bratislavskej čistiarni, aby po vyčistení nepúšťala do Dunaja žiadne zvyšky drog, lebo by to jednoducho ekonomicky nezvládla. Potom by sa za kubík vody, ktoré domácnosti vypúšťajú do kanalizácie, neplatilo jedno euro, ale dve eurá. A to by nikto nevydržal.

To znamená, že je to dôležité, ale nie je reálne, aby sme sa tomu v týchto ekonomických podmienkach venovali.

Hovorí sa, že pitná voda bude do roku 2050 najcennejšou komoditou. Čo si o tom myslíte?
To môže byť pravda. Škoda, že sa toho nedožijem. Keďže sa zaoberám čistiarňami a viem, že by sa dalo čistiť omnoho viac a lepšie, rád by som videl mesto, a teraz to trošku preženiem, kde na ulici ležia mŕtvi ľudia, ktorí pomreli na choroby prenášané nedostatočne vyčistenou vodou. Pretože keby sa voda čistila poriadne alebo viac, tak by tam títo ľudia neležali.

Choroby prenášané znečistenou vodou však v našich zemepisných šírkach nie sú až také vážne a inde, kde vážne sú, čistiarne nerobíme. Hoci by som chcel, nejde to. My ako firma totiž predávame niečo, čo nikto nechce.

Nikto?
Každý chce párky, Coca-Colu, cigarety, čokoládu, autá, ale čistiareň? Do čistiarne sa musí investovať, z toho nikdy nič nemám, to stojí len peniaze – stále sa musím starať o prevádzku a ešte mi berú vzorky vody a kontrolujú, či to prevádzkujem dobre. A keď to prevádzkujem zle, dostanem pokutu.

"Robíme to, čo nikto nechce, ide však o nevyhnutnosť."

Znamená to, že až vtedy, keď príde nejaká katastrofa spôsobená znečistením vody, si ľudia uvedomia dôležitosť tejto oblasti?
V podstate áno. Teraz sme na nejakej úrovni hrubého ekologického čistenia. V zmysle, že sa voda čistiť jednoducho musí. Prevádzku závodu, podniku či fabriky vám nepovolia bez toho, aby ste nepreukázali, ako budete čistiť vodu.

Náš klient Volkswagen Bratislava však berie čistenie odpadových vôd ekologicky aj sociálne. Za čistiarňou, ktorú sme niekoľkokrát rekonštruovali a rozširovali, majú napríklad nádrž, kde chovajú raky. Tieto raky sú indikátormi toho, že voda je dobre vyčistená. Určite obsahuje zvyšky nejakých farbív, ale v takých minimálnych koncentráciách, že to na rakoch vôbec nie je vidieť. A keby bola voda zle vyčistená, tak by odtiaľ odišli alebo by podochli. To je taký príklad ekologického myslenia.

Keď už sme pri tých príkladoch, vedeli by ste ukázať na nejakú krajinu, ktorá je pre nás vzorom, čo sa týka čistenia odpadových vôd?
Určite áno. V Európe sú mnohé krajiny, ktoré si dajú na čistení odpadových vôd záležať a ktoré sú veľmi rozvinuté. Napríklad Rakúsko, Nemecko, Holandsko, Dánsko či Švédsko.

V čom sú tieto krajiny lepšie?
Sú veľmi rozvinuté, majú dobrý technický a technologický základ a tiež určitú kultúru narábania s odpadmi. V týchto krajinách sú už od detstva všetci vedení k tomu, aby si vážili prírodu. Že keď vyhodím do kríkov odpad alebo vypustím znečistenú vodu do potoka, tak sa to niekde prejaví a prejaví sa to v mojej krajine. Ale čistiarne, ktoré stavajú oni a ktoré sa stavajú u nás, sú približne rovnaké. Rozdiel je teda v prístupe. No a, samozrejme, aj ekonomická báza obyvateľov alebo podnikov je tam iná než u nás.

Dostane sa niekedy Slovensko na úroveň týchto štátov?
Postupne sa dostáva. Len to stojí dosť peňazí a nie každý je pripravený investovať zo svojho vrecka 5 alebo 10 % na to, aby bola voda čistejšia. Na druhej strane, hneď pri Bratislave máme zdroj veľmi dobrej pitnej vody, myslím že 22-tisíc litrov za sekundu, ktorú nemá ktokoľvek tak blízko. A hoci obyvatelia platia 2 eurá za vodu, čiže približne jedno euro za pitnú vodu a druhé euro za vyčistenie, stále je to v porovnaní s inými krajinami málo. V Čechách sú oblasti, kde platia 3 alebo 4 eurá a napríklad v Nemecku aj omnoho viac.

U nás v podstate berieme pitnú vodu ako samozrejmosť. Dokedy bude tento prístup bežný a udržateľný?
Berieme, a to najmä u nás na západe. Na Slovensku to tak bude, žiaľbohu, ešte dlho.

Žiaľbohu?
Áno, pretože tie zdroje tu sú a ťažko sa dajú zničiť. Sú totiž veľké a úprava vody, ktorá sa vyberie z podzemia, je minimálna, pretože má vysokú kvalitu. Aspoň teda na západnom a strednom Slovensku. Na východnom Slovensku je to trošku horšie, lebo tam musia vodu trochu viac upravovať. Ale stále je to ešte výborné. Navyše, teraz sa stará aj ministerstvo životného prostredia a ďalšie inštitúcie o to, aby tu bola aspoň minimálna ochrana vôd.

Myslím si preto, že problém s pitnou vodou zatiaľ Slovensku nehrozí, pokým sa nestane niečo mimoriadne.

Spoločnosť Hydrotech realizovala projekty aj v iných, východnejších krajinách, ako sú Cyprus či Egypt. Prečo práve tu?
Materskou firmou Hydrotechu je cyperský Hydrotech, ktorý v roku 1978 začal robiť čistiarne odpadových vôd hlavne pre hotely na Cypre, keďže nemali vybudovanú kanalizáciu. Tieto hotely však museli vodu čistiť a nemohli ju nevyčistenú vypúšťať do mora. Dokonca, teraz je to už tak, že do mora nemôžu vypúšťať žiadnu vodu, pretože majú nedostatok akejkoľvek vody. To znamená, že všetka voda, ktorá odtečie zo záchodov, z práčovní a z podnikov, sa musí vyčistiť tak, aby sa mohla opäť použiť, zväčša na zavlažovanie trávnikov. Toto sa však skončilo niekedy v 80. až 90. rokoch, pretože na Cypre vybudovali kanalizáciu, na ktorú sa mohli hotely ponapájať. A čistenie na centrálnej čistiarni je omnoho výhodnejšie než v malých čistiarňach.

Riaditeľ Hydrotechu, s ktorým sme sa poznali zo školy, preto hľadal nové pôsobisko, a tak sme sa dali dohromady a začali sme v Česko-Slovensku. No a keďže bol známy a mal referencie na hotelové čistiarne, tak začal robiť to isté aj v Egypte, kde bol v 90. rokoch veľký boom rozvoja turistického priemyslu.

V hoteloch sa voda opätovne využívala na zavlažovanie. Na aké iné účely sa dá vyčistená odpadová voda použiť napríklad v priemyselných podnikoch?
V priemysle sa dá časť vody využívať na chladenie, na umývanie alebo na hydraulickú dopravu (v cukrovare je bežné, že sa voda používa na dopravu repy z miesta, kde ju dovezú, až do cukrovaru). Keď ide o potravinársky priemysel, tak to s využívaním vyčistenej odpadovej vody nie je také jednoduché. Niežeby bola znečistená, dá sa vyčistiť, ale je to jednak proti istým predpisom a takisto by ani ľudia neboli radi, keby zistili, že 30 % z ich malinovky pochádza z vyčistenej odpadovej vody.

Keby nastal nejaký extrémny prípad a tú vodu by bolo treba skutočne použiť na prípravu nejakých veľmi fajnových vecí, ako sú potraviny, tak sa dá dezinfikovať do takej miery, že sa môže použiť. Ale väčšinou to u nás vychádza tak, že čerstvá voda, ktorú zoberieme z vodovodu alebo zo studne, je lacnejšia než tento proces.

Na Cypre je to naopak. Tam napríklad vodu nemajú, lebo im málo prší. A to, čo naprší, sa snažia zachytiť do približne piatich priehrad, ktoré sa im podarí naplniť tak raz za 10 rokov. No vodu, ktorá im chýba a ktorú potrebujú pre turistov, priemysel i poľnohospodárstvo, tú vyrábajú odsoľovaním morskej vody. Čo je dosť drahý proces.

Môže byť budúcnosťou čistenia odpadových vôd stav, že budeme vyčistenú vodu používať na produkciu potravín a v krajinách, ktoré nemajú dostatok pitnej vody, sa bude morská voda vo veľkom odsoľovať?
Je to možné, ale opäť je to otázka energie a ceny. Odsoľovanie samo o sebe nie je až taký zložitý proces, ale je to proces, ktorý je energeticky dosť náročný. Ide totiž o odparovanie alebo nejaké membránové procesy, kde sa voda pod tlakom tlačí na membrány. Soli tak idú na jednu stranu, čistá voda na druhú stranu. Na výrobu potravín sa, samozrejme, používa aj teraz množstvo dobre vyčistenej vody, lebo sa ňou zavlažuje. A zavlažovanie vyčistenou odpadovou vodou, pokiaľ nejde o šalát, ale napríklad o kukuricu alebo obilie, je úplne normálne.

Či už ide o potravinársky alebo chemický priemysel, všetko podlieha prísnym prepisom. V ktorej krajine z tých, v ktorých pôsobíte, sú tieto predpisy najprísnejšie?
Teraz napríklad robíme zo slovenského Hydrotechu 80 alebo 90 % práce v Rusku. Tam sú také prísne predpisy na kvalitu vyčistenej vody, aké som nikde v Európe nevidel. Omnoho prísnejšie než u nás, v Nemecku či v Holandsku.

Dá sa povedať, že čím prísnejšie predpisy, tým lepšie pre Hydrotech?
Nedá sa to povedať, lebo vieme, že keď sa požaduje parameter, ktorý je veľmi, veľmi prísny, tak je to nevýhoda, lebo je to drahé. Napríklad, keď svoju prácu chceme robiť seriózne, tak by som musel zákazníkovi povedať, že nádrž v čistiarni nemôže mať objem 100 kubíkov, ale 800 kubíkov.

V Rusku som bol mnohokrát, možno 100-krát, a pýtal som sa ich expertov, aby mi čistiareň, ktorá spĺňa všetky parametre stanovené ruskými zákonmi, ukázali. Povedali, že takú ešte nemajú. A tento rozhovor sa odohral v roku 1985.

Myslíte, že dnes už takú majú?
Nemajú. (smiech) My sme však nedávno urobili jednu takú, ktorá je tomu veľmi, veľmi blízko.

Čistiareň odpadových vôd od spoločnosti Hydrotech v ruskom Chabarovsku.

Kde ste ju urobili?
V Chabarovsku. Bola to rekonštrukcia po jednej nemeckej firme, ktorá tam postavila čistiareň tuším v roku 2009 alebo 2010. Vyhrali sme súťaž, čistiareň sme zrekonštruovali a výborne funguje, ale napriek tomu ešte máme jeden alebo dva parametre, ktoré asi nedokážeme splniť. A tam sa už pohybujeme v takých fajnovostiach, že u nás by už nad tým každý mávol rukou. Ale tam to chcú doriešiť.

Takže máte pred sebou výzvu. Prajem veľa úspechov.

autor: Kristína Biela