Blog

Od začiatku 40. rokov minulého storočia až do roku 1993 bolo ukladanie rádioaktívneho odpadu na morskom dne bežnou súčasťou odpadovej politiky mnohých mocností. Okrem otázky, prečo si za skládku nebezpečného odpadu vybrali práve oceán, si v článku odpovieme aj na to, ako možno tento problém riešiť.

Začiatok nukleárneho rozmachu

Prvé kontrolované atómové štiepenie sa uskutočnilo v roku 1942 a predpovedalo začiatok éry masového využitia jadrovej energie.

Externé laboratórium Los Alamos nukleárneho projektu Manhattan, ktorý sa snažil v 40. rokoch minulého storočia vyprodukovať prvú jadrovú energiu na území USA. Zdroj: lanl.gov

Problémom pravidelného využívania tejto energie sa stal jeho reziduálny odpad, ktorý v tých časoch nebolo možné opätovne využiť. Preto sa krajiny, ktoré vlastnili tajomstvo výroby jadrovej energie, rozhodli uskladniť ho na miestach, kde nikoho neohrozí.

Rozhodnutie padlo práve na morské dno, ktoré sa začalo využívať najmä z dôvodu jeho geotermickej a materiálovej stálosti. Vďaka nej sa uložený rádioaktívny materiál v podstate dodnes nepohol zo svojho miesta.

Prvý rádioaktívny odpad sa uložil do zapečatených betónových sudov a bol ponorený do hĺbky približne 500 metrov blízko kalifornského pobrežia. Zdroj: stanford.edu

V čase medzi rokmi 1946 a 1993 sa týmto spôsobom do oceánu dostali látky ako kobalt, stroncium, cézium, železo, jód a karbón, ktoré boli v minulosti bežnou súčasťou RTG zariadení alebo predstavovali zvyšky stavebného a iného medicínskeho odpadu.

Rádioaktivita, stupeň low-level

Predmety a látky, ktoré boli v minulom storočí uskladnené na dne oceánu, môžeme označiť za rádioaktívny odpad 1. stupňa alebo low-level waste (LLW).

LLW vydáva len veľmi nízke beta-gama žiarenie a jeho rádioaktivita predstavuje približne 1 % z celkového objemu odpadu uloženého na morskom dne.

Čím je rádioaktivita prvku nižšia, tým dlhšie trvá jeho rozpad na bežný odpad.  

Vyhadzovanie odpadu na morské dno začalo napokon v 70. rokoch podliehať aktívnym medzinárodným reguláciám, a to najmä The London Dumping Convention z roku 1975, ktorej pravidlá v súčasnosti dodržia 87 krajín sveta.

Čo s ním vieme urobiť dnes?

Sudy LLW odpadu sú doposiaľ uložené na viac ako 50. miestach po celom svete.

Niektoré nájdeme napríklad na dne Tichého oceánu, blízko amerických štátov Kalifornia a Aljaška alebo v severných častiach Atlantického oceánu, blízko francúzskeho a britského pobrežia.

Červenou bodkou sú označené miesta výpustu nízkorádioaktívneho odpadu do svetových oceánov. Zdroj: Stanford.edu

S ohľadom na narastajúcu potrebu chrániť okolité životné prostredie sa niektoré krajiny rozhodli so svojou skládkou jadrového odpadu skoncovať.

Ide napríklad o Rusko, ktoré sa s pomocou nórskych kolegov rozhodlo zničiť svoju skládku v zátoke Andrejeva pri Severnom ľadovom oceáne a prostredie prinavrátiť do pôvodného stavu.

Oblasť sa považuje za jednu z najčistejších na zemi, takže akékoľvek ohrozenie ekologickou katastrofou by mohlo narušiť toto jedinečné životné prostredie patriace pod blízku Arktídu.

Naopak, odpad zo zničenej japonskej atómovej elektrárne Fukushima Daiishi plánujú zodpovední umiestniť práve do Tichého oceánu, kam aj v roku 2017 vypustili takmer 770-tisíc ton vody znečistenej trítiom.

Maastrichtský protokol z roku 1993 a jeho pravidlá ohľadom nakladania s ostatným rádioaktívnym odpadom v mori zostáva v platnosti až do roku 2018. Po tomto období sa možnosť odstránenia odpadu na morskom dne pravdepodobne znovu začne podrobnejšie skúmať.

Aké veľké nebezpečenstvo nám hrozí?

Dodnes sa oficiálne nepotvrdilo, že by z týchto miest mohlo do okolia unikať rádioaktívne žiarenie a preto nie sú ani ľudia žijúci v tesnej blízkosti týchto skládok ohrození.

Sudy ponorené ilegálne v blízkosti talianskeho pobrežia. Zdroj: bng.gal

Vrásky však mnohým robí jeho ilegálne vypúšťanie do mora, za ktorým stoja zväčša rôzne svetové zločinecké organizácie.

Rádioaktívny odpad sa nelegálne vyhadzuje najmä pri pobreží Somálska a obyvateľom v okolí spôsobuje vážne zdravotné ťažkosti. Zdroj: eterra.com.ng

Celosvetový zákaz spred niekoľkých rokov tak na reguláciu všetkých nestačí. Je preto potrebné, aby mali krajiny vypracovaný dlhodobý plán na zníženie množstva svojho rádioaktívneho odpadu či vhodné nástroje a vedomosti na jeho ďalšiu recykláciu.